Ježko ide spať

Na kraji lesa, pod starým dubom, býval malý ježko Pichlík. Mal čierny vlhký nosík, krátke nôžky a na chrbte sto pichliačikov.

Možno aj sto dva. Nikto ich ešte nespočítal.

V ten večer padalo z dubu žlté a hnedé lístie. Šuch, šuch, šepkalo pod labkami.

Pichlík zívol raz, potom druhýkrát a potom ešte raz. „Mami, prečo som taký ospalý?“ spýtal sa a pretrel si očká.

„Lebo prichádza zima,“ usmiala sa mama ježková. „A ježkovia cez zimu spia. Celú dlhú zimu, až do jari.“

Pichlík vyvalil očká. Celú zimu? To bude teda poriadne dlhý spánok!

„Najprv si musíš postlať postieľku,“ povedala mama. Pichlík zbieral suché lístie, jeden list po druhom.

Listy sa mu zachytávali na pichliačikoch, a tak o chvíľu vyzeral ako malá chodiaca kôpka lístia.

Na konári sedela veverička a lúskala oriešky. „Ty už ideš spať, Pichlík?“ spýtala sa.

„Áno, až do jari,“ prikývol ježko. Veverička mu zhodila veľký javorový list. „Tu máš perinku,“ povedala. „Dobrú noc a dovidenia na jar!“

Pri pníku stretol myšku, ktorá si do norky nosila zrniečka. Podala mu chumáčik mäkkého zeleného machu.

„Na vankúšik,“ zapišťala. „Dobrú noc a dovidenia na jar!“ Pichlík jej poďakoval a pobral sa ďalej.

Na lúke pri lese skackal zajko. Práve mu rástol hustý zimný kožúšok a celý bol huňatý ako páperie.

„Aj ja ti niečo dám,“ povedal a podal mu hrsť voňavého sena. „Aby ti bolo teplo. Dobrú noc a dovidenia na jar!“

Keď sa vrátil pod dub, už bola tma. Na konári sedela stará sova a žmurkala okrúhlymi očami.

„Hú, hú, malý Pichlík,“ zahúkala. „Ja ti nemám čo dať, ale zaspievam ti uspávanku.“

Pichlík si pod koreň poukladal lístie, navrch seno a do kúta mäkký mach. Potom sa zavŕtal dnu a prikryl sa javorovým listom.

Bolo to presne také mäkké a teplé, ako má byť.

Sova potichu spievala a vietor jej pomáhal šumieť v korunách stromov. Hú, hú, šuch, šuch.

Pichlík sa stočil do malej pichľavej guľôčky. Očká sa mu samy zatvárali, pomaly, pomaličky.

„Dobrú noc a dovidenia na jar,“ zašepkala mama ježková. Z neba sa pomaly zniesla prvá snehová vločka a sadla si na dubový koreň.

To už však Pichlík nevidel. Sladko spal a sníval o jari.