Kde sa schoval mesiac?

Bol raz jeden tichý jesenný večer. V malom dome na kraji lesa voňalo kakao. Mama miešala hrniec, tato prikladal do kachieľ a Adamko s Oliverkom stavali z vankúšov hrad.

Pod hradom na koberci driemal Charlie, ich malý čierny psík s hnedými labkami.

Zrazu Charlie zdvihol svoje špicaté uši. Vyskočil, pribehol k oknu a potichu zakňučal.

„Čo tam vidíš, Charlie?“ spýtal sa Oliverko.

Adamko pritisol nos na studené sklo. Obloha bola tmavá a prázdna.

„Mami, tati! Mesiac zmizol!“

Ešte včera tam visel, okrúhly a žltý ako palacinka.

„Tak ho poďme pohľadať,“ usmial sa tato a zažal lampáš.

Mama podala chlapcom teplé čiapky a Charlie už vrtel chvostíkom pri dverách. Vedel, že ide na dobrodružstvo.

Vonku voňalo mokré lístie. Pod jabloňou zašušťala kôpka listov a vykukol z nej ježko.

„Ježko, nevidel si mesiac?“ spýtal sa Adamko. Ježko len odfrkol a zababušil sa hlbšie. Už chcel spať.

Na starom buku sedela sova. Pomaly otočila hlavu a žmurkla veľkými žltými očami.

„Hú, hú. Mesiac sa nikdy nestratí,“ povedala. „Iba si niekedy odpočinie za oblakom.“

Pri ceste sa leskla veľká mláka. Charlie do nej opatrne strčil čumáčik a prekvapene kýchol.

Vo vode sa trblietali hviezdy. „Pozri,“ zašepkal Adamko, „nebo je aj pod nami.“

Vyšli až na kopček za domom. Mama zabalila Oliverka do deky, tato chytil Adamka za ruku a Charlie sa im pritúlil k nohám.

Stáli celkom potichu a čakali. Vietor pomaly rozfúkaval oblaky.

A potom spoza oblaku pomaličky vykukol. Veľký, strieborný a usmiaty.

„Mesiac!“ zvolali chlapci naraz. Charlie raz zaštekal, akoby ho chcel pozdraviť, a mesiac sa usmial ešte viac.

Doma vypili teplé kakao a chlapci sa zachumlali do perín. Mesiac im svietil rovno do okna, ako veľká nočná lampa.

Charlie si ľahol na koberček medzi postieľky, sladko zívol a zavrel oči.

„Dobrú noc, mesiac,“ zašepkal Oliverko. „Dobrú noc, Charlie,“ zašepkal Adamko.

Mama s tatom ich pobozkali na čelo a potichu zhasli svetlo. A mesiac strážil celý dom až do rána.