Plyšo a Vĺčik

Adamko má dvoch kamarátov, s ktorými zaspáva každý večer. Jeden je mäkký a krémový, má dlhú čiapku so uzlíkom a volá sa Plyšo. Druhý je malý, sivý, s ušami do špičky a volá sa Vĺčik.

Ale vieš, odkiaľ sa vlastne vzali? Dnes ti to porozprávam.

Vysoko nad oblakmi, tam, kde sa končí obloha, svieti Mesiac. A na Mesiaci je malá krajčírska dielňa.

Mesiac v nej po nociach šije hračky. Strihá ich z najmäkších obláčikov, šije ich niťou z mesačného svetla a gombíky robí z kvapiek rosy. Každú hračku šije pomaly, aby bola dobrá na objímanie.

Jednej noci si Mesiac vybral ten najkrajší kúsok oblaku, krémový a teplý ako mlieko s medom. Ušil z neho medvedíka s mäkkým bruškom a štyrmi okrúhlymi labkami.

Na hlavu mu dal dlhú špicatú čiapku, aby mu sny nevychladli. Oči mu urobil z dvoch kvapiek rosy a čiernou niťou mu vyšil nosík a úsmev.

„Budeš sa volať Plyšo,“ povedal Mesiac láskavo a pohladkal ho svetlom po hlave.

Plyšo bol plochý a mäkký, presne taký, aby sa dal stisnúť v rúčke. Sedával na kraji Mesiaca, hompáľal labkami a díval sa dolu na Zem. Svietili tam tisíce okienok a v každom niekto zaspával.

„Ktoré okienko je asi moje?“ spýtal sa Plyšo potichu.

„Na Zemi je niekto, kto ťa bude potrebovať,“ povedal Mesiac s úsmevom. „Ale ešte nie je ten správny čas.“ Plyšo teda čakal. Počítal hviezdy, skúšal ich zbierať do čiapky a každú noc sa díval o kúsok ďalej.

Ďaleko pod Mesiacom, na kraji krajiny snov, rastie strieborný les. Stromy v ňom šumia tak ticho, že to znie ako uspávanka.

A v tom lese, pod veľkou papraďou, býval malý sivý vĺčik. Nebol to obyčajný vlk. Narodil sa z rannej hmly a z najjemnejšieho sivého machu, a preto bol celý mäkučký.

Vĺčik mal malé uši do špičky, svetlý ňufáčik a jedno bočné bruško tmavšie ako druhé, ako keby si ľahol do tieňa.

Vlci vraj zavýjajú na mesiac. Ale keď to Vĺčik skúsil, nevyšlo z neho žiadne zavýjanie. Vyšlo z neho iba tiché, teplé brumkanie, ako keď niekto brumká pesničku.

Ježkovia, zajačiky aj sovy na neho čakali každý večer. Keď Vĺčik brumkal, všetci v lese zaspávali ako zhasnuté sviečky.

Ale keď všetci spali, Vĺčik ostal hore sám. Sadol si na kameň, pozrel hore na Mesiac. „Želám si kamaráta, ktorému by som mohol brumkať každú noc,“ zašepkal Vĺčik.

V tú istú noc sa Plyšo naklonil cez okraj Mesiaca. Chcel vidieť, kto to tam dole tak pekne brumká. Naklonil sa trošku, potom ešte trošku viac, až zrazu šup.

Skĺzol sa po mesačnom lúči ako po šmykľavke. Pomaly a mäkko, s čiapkou vejúcou za sebou, letel dolu cez oblaky.

Plyšo dopadol do mäkkého machu, priamo pred Vĺčikov ňufák. Chvíľu na seba len pozerali.

„Ahoj,“ povedal Plyšo. „Ahoj,“ zamrmlal Vĺčik a opatrne ho oňuchal. „Si mäkký ako oblak,“ povedal Vĺčik. „A ty voniaš ako les po daždi,“ zasmial sa Plyšo. A obaja vedeli, že toto je začiatok niečoho veľmi pekného.

Celú noc chodili spolu lesom. Vĺčik ukázal Plyšovi svetlušky, ktoré svietia ako malé lampášiky, a ježka, ktorý chrápe ako malý vláčik.

Plyšo zase rozprával o hviezdach a o dielni na Mesiaci. Keď Plyšo zakopol o koreň, Vĺčik ho chytil. Keď Vĺčik nedočiahol na čučoriedky, Plyšo ho vysadil na plecia.

Ráno sa začalo rozvidnievať a Plyšo zosmutnel. „Čo ak sa raz stratíme?“ spýtal sa. „Svet je taký veľký.“

Vĺčik chvíľu premýšľal. Potom chytil koniec Plyšovej dlhej čiapky a opatrne naň zaviazal uzlík. „Toto je uzlík kamarátstva,“ povedal Vĺčik. „Kým je zaviazaný, nikto nie je sám.“

Mesiac to všetko videl zhora. Usmial sa tak široko, až sa obloha rozjasnila.

Spustil k nim tenký strieborný lúč a povedal: „Plyšo, nemusíš sa vracať domov. Teraz už máš kamaráta. A ja mám pre vás oboch tú najdôležitejšiu úlohu na svete.“

„Na Zemi býva malý chlapec. Volá sa Adamko,“ povedal Mesiac. „Večer sa mu niekedy nechce spať a potrebuje niekoho, kto ho bude strážiť, a niekoho, kto mu bude brumkať.“

Plyšo pozrel na Vĺčika a Vĺčik na Plyša. „Spolu?“ spýtal sa Plyšo. „Spolu,“ prikývol Vĺčik.

Mesiac im poslal malý mäkký obláčik. Plyšo a Vĺčik si naň sadli a obláčik sa pomaly vzniesol. Leteli ponad kopce, ponad rieky aj ponad strechy, až doleteli do Spišskej Novej Vsi.

Tam ich obláčik potichu zložil do zabudnutého výkladu malého sekáča, kde na nový domov čakali staré hračky.

Plyšo a Vĺčik sedeli vo výklade deň aj noc. Okolo chodili ľudia, ale všetci sa niekam ponáhľali. Plyšo pevne držal svoj uzlík a Vĺčik mu potichu brumkal.

Až raz podvečer sa pred výkladom zastavila babka Eva. „Vy dvaja pôjdete so mnou,“ povedala babka Eva s úsmevom. „Poznám jedného chlapca, ktorý vás bude mať veľmi rád.“

Babka Eva ich doniesla k Adamkovi ešte v ten istý večer. Adamko ležal v postieľke, mal otvorené očká a krútil sa z boka na bok. Nemohol a nemohol zaspať.

Babka mu ich potichučky vložila pod perinku. Adamko zacítil niečo mäkké. Jednou rúčkou objal Plyša, druhou Vĺčika a pritúlil si ich k sebe.

Vĺčik začal potichučky brumkať svoju pesničku. Plyšo strážil, aby sa ani jeden zlý sen nepriblížil.

Adamkove pršteky pomaly našli uzlík na Plyšovej čiapke a chytili sa ho. Dýchal pomalšie, a pomalšie… a zaspal. A Plyšo s Vĺčikom vedeli, že konečne našli svoje okienko.

Odvtedy sú vždy spolu. Adamko ich berie do postieľky každý večer, aj k babke, aj na výlet, aj keď je chorý.

Plyšove labky trošku zošedli od toľkých objatí a Vĺčikovo uško je trošku ošúchané od toľkých bozkov. To nie sú diery ani škvrny. To sú stopy lásky.

A niekedy v noci, keď už všetci spia, si Plyšo a Vĺčik ticho šepkajú.

„Vĺčik, si tu?“ spýta sa Plyšo. „Som tu, Plyšo. Uzlík drží,“ odpovie Vĺčik. A potom sa obaja pritúlia ešte bližšie k Adamkovi, lebo kým je uzlík zaviazaný, nikto nie je sám.

A Mesiac? Ten každú noc nazrie do okienka a skontroluje, či sú všetci traja spolu.

Vždy sú. Mesiac sa spokojne usmeje, lebo jeho najmäkšia hračka našla najlepšieho kamaráta a obaja našli toho najlepšieho chlapca na svete.

A teraz je rad na tebe, Adamko. Plyšo leží pri tebe a Vĺčik je hneď vedľa.

Chyť si uzlík na Plyšovej čiapke. Počúvaj, ako Vĺčik potichučky brumká: hmmm, hmmm. Perinka je teplá, vankúšik mäkký a za oknom svieti Mesiac.

Zavri očká. Kým je uzlík zaviazaný, nikto nie je sám.

Dobrú noc, Plyšo. Dobrú noc, Vĺčik. A dobrú noc, Adamko.